Kazateľ, 12. kapitola
Kaz 12,1
A pamätaj na svojho Stvoriteľa vo dňoch svojej mladosti, kým neprijdú dni zlého, a nepriblížia sa roky, o ktorých povieš: Nemám v nich záľuby;
Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, skôr, ako prídu zlé dni a priblížia sa roky, o ktorých povieš: Nemám v nich záľubu.
V dňoch svojej mladosti pamätaj na svojho Stvoriteľa, kým ti neprídu dni nešťastia a kým ťa nezastihnú roky, o ktorých povieš: "Neľúbia sa mi!"
Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, kým neprídu zlé dni a nepriblížia sa roky, keď povieš: Nemám v nich záľubu.
Pamatuj na svého Stvořitele,dokud jsi ještě mlád,dříve než přijdou zlé dny a roky,o kterých řekneš: Nemám je rád!
Pamatuj na svého Stvořitele ve dnech svého jinošství, než nastanou zlé dny a než se dostaví léta, o kterých řekneš: „Nemám v nich zalíbení,“
Kaz 12,2
kým sa nezatmie slnko i svetlo i mesiac i hviezdy, a kým sa nenavrátia husté oblaky po daždi,
Skôr, ako sa zatmie slnko a svetlo, mesiac a hviezdy, a oblaky sa vrátia po daždi;
Kým sa ti nezatemní slnko a svetlo, mesiac i hviezdy a nevrátia sa ti mrákavy po daždi.
Skôr než sa zatmie slnko, svetlo, mesiac a hviezdy a oblaky sa vrátia po daždi,
Dřív než ti slunce zhasnetak jako světlo měsíce a hvězda než se obloha znovutemnými mraky zatáhne.
než se zatmí slunce a světlo, měsíc, hvězdy, a vrátí se po dešti mraky.
‘aḏ ’ăšer lō- ṯeḥšaḵ haššemeš wəhā’ōwr, wəhayyārêaḥ wəhakkōwḵāḇîm; wəšāḇū he‘āḇîm ’aḥar haggāšem.
Kaz 12,3
toho dňa, keď sa budú triasť strážcovia domu, a nakrivia sa silní mužovia, a prestanú pracovať melúce, pretože ich bude málo, a zatmia sa tie, ktoré vyzerajú z okien,
vtedy, keď sa strážcovia domu budú triasť , silní mužovia sa zhrbia, ženy, čo melú, prestanú pracovať, lebo ich bude málo, a zatemnia sa tie, čo vyzerajú z okien;
V deň, keď sa ti počnú strážcovia domu chvieť a zhrbia sa (kedysi) mocní mužovia, ustanú mlečky (v práci), keďže aj zredli, a zaľahne tma na tie, čo dostávajú videnie oknami.
vtedy sa strážcovia domu budú triasť, skrivia sa silní muži, čo melú, prestanú pracovať, lebo ich bude málo, a zatemnia sa, čo vyzerajú z okien.
Strážcové domu se tehdy rozechvějí,udatní mužové se přikrčí,prořídnou řady těch, jež v mlýnku mlely,ty, jež vyhlížely z oken, se do tmy ponoří.
V ten den se začnou třást strážcové domu a mužové zdatní se zkřiví a mlečky nechají práce a bude jich málo, a ty, kdo hledí z oken, obestře temnota,
bayyōwm, šeyāzu‘ū šōmərê habbayiṯ, wəhiṯ‘awwəṯū ’anšê heḥāyil; ūḇāṭəlū haṭṭōḥănōwṯ kî mi‘êṭū, wəḥāšəḵū hārō’ōwṯ bā’ărubbōwṯ.
Kaz 12,4
a zavrú sa dvere do ulice pri slabom zvuku mlyna a človek povstane na hlas vtáka, a mlčiac budú sa krčiť všetky dcéry veselého spevu;
dvere na ulicu sa zavrú, keď bude tíchnuť zvuk žarnova, zvýši sa jeho hlas na vtáčí hlas a stlmia sa všetky dcéry spevu,
Uzavrú sa ti obidvoje dvere od námestia, poklesne ti aj vrzgot žarnova, a keď sa vstáva na (každý) hlások vtáčka, poutichujú všetky zvuky spevavé.
Zavrú sa dvere na ulicu, stlmí sa hlas mlyna a zmení sa na hlas vtáka. Aj piesne budú znieť tlmene.
Tehdy se zavřou dveře do ulicea mlýnek zvolna umlkne,budeš se probouzet šveholením ptáků,všechny písně však budou zastřené.
a zavrou se dveře do ulice a ztiší se hlas mlýnku a vstávat se bude za šveholu ptactva a všechny zpěvy budou znít přidušeně.
wəsuggərū ḏəlāṯayim baššūq, bišp̄al qōwl haṭṭaḥănāh; wəyāqūm ləqōwl haṣṣippōwr, wəyiššaḥū kāl- bənōwṯ haššîr.
Kaz 12,5
aj vysokého miesta sa budú báť a budú vidieť strachy na ceste; kvitnúť bude mandlový strom, a ťažko sa povlečie kobylka, a poruší sa žiadosť, lebo človek ide do domu svojej večnosti, a po ulici budú vôkol chodiť oplakávajúci;
bude sa báť aj výšin a postrachu na ceste. Mandľovník rozkvitne, kobylka oťažie a odkvitne kaparka , lebo človek odchádza do svojho večného domu a po uliciach obchádzajú trúchliaci.
Vyvýšeného miesta sa obávajú (nohy), veď na ceste vidia (pre seba) postrachy. Mandloňový strom už zakvitol (na bielo). Kobylky spôsobujú ťažobu, dráždidlo (na jedlo) minie sa účinkom, lebo človek je už na ceste do domu svojej večnosti a z okolitých ulíc už tiahnú oplakávači. (Stane sa tak), až sa pretrhne strieborný povrazec
Vyvýšeniny budú vzbudzovať strach a cesta bude postrachom. Rozkvitne mandľovník, kobylka stratí silu, kapary sa minú účinku. Človek totiž ide do svojho večného domu a na ceste sa zoskupujú smútiaci.
Tehdy se člověk začne bát výšeka každá cesta hrozbu znamená,mandloň rozkvete bílým květem,příliš těžká je i kobylkaa všechna chuť se ztratila.Člověk odchází do věčného domu,ulicí krouží truchlící.
A člověk se bude bát výšek a úrazů na cestě; a rozkvete mandloň a těžce se povleče kobylka a kapara ztratí účinnost. Člověk se vydá do svého věčného domu a ulicí budou obcházet ti, kdo naříkají nad mrtvými .
gam miggāḇōah yirā’ū wəḥaṯḥattîm baddereḵ, wəyānêṣ haššāqêḏ wəyistabbêl heḥāḡāḇ, wəṯāp̄êr hā’ăḇîyōwnāh; kî- hōlêḵ hā’āḏām ’el- bêṯ ‘ōwlāmōw, wəsāḇəḇū ḇaššūq hassōp̄əḏîm.
Kaz 12,6
kým sa neroztrhne strieborný povraz, a nerozrazí sa zlatá čaša, a nerozbije sa vedierce nad prameňom, a nerozláme sa kolo a padne do jamy,
Skôr, ako sa pretrhne strieborný povrázok a rozbije sa zlatá čaša, skôr, ako sa roztrepe džbán nad prameňom a poláme sa koleso na studni,
a rozbije sa zlatá čaša, i rozbije sa džbán pri prameni, a doláme sa koleso na studni.
Skôr, než sa roztrhne strieborný motúzik a rozbije sa zlatá čaša, roztriešti sa džbán nad prameňom, poláme sa koleso na studni,
Pamatuj na svého Stvořitele,dřív než se přetrhne stříbrná šňůraa zlatá mísa než se rozbije,dřív než se roztříští džbán nad pramenema kolo u studny se rozláme,
Pamatuj na svého Stvořitele , než se přetrhne stříbrný provaz a rozbije se mísa zlatá a džbán se roztříští nad zřídlem a kolo u studny se zláme.
‘aḏ ’ăšer lō- [yirḥaq ḵ] (yêrāṯêq q) ḥeḇel hakkesep̄, wəṯāruṣ gullaṯ hazzāhāḇ; wəṯiššāḇer kaḏ ‘al- hammabbūa‘, wənārōṣ haggalgal ’el- habbōwr.
Kaz 12,7
a tak sa navráti prach do zeme, jako bol, a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal.-
prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.
A navráti sa prach do zeme, čím bol aj (predtým); a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.
prach sa vráti do zeme, tak ako bol, a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.
než se prach vrátí do země, kde býval,a duch se vrátí k Bohu, jenž ho daroval.
A prach se vrátí do země, kde byl, a duch se vrátí k Bohu, který jej dal.
wəyāšōḇ he‘āp̄ār ‘al- hā’āreṣ kəšehāyāh; wəhārūaḥ tāšūḇ, ’el- hā’ĕlōhîm ’ăšer nəṯānāh.
Kaz 12,8
Márnosť márnosti, riekol Kazateľ, a všetko márnosť.
Márnosť nad márnosti, povedal Kazateľ, všetko je márnosť.
Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ, všetko je iba márnosť. Doslov Okrem toho, že Kazateľ bol učencom, patrí (o ňom) dodať:
Márnosť márností, povedal Kazateľ, všetko je márnosť.
Marnost nad marnost, řekl Kazatel, všechno je marnost.
Pomíjivost, samá pomíjivost, řekl Kazatel, všechno pomíjí.
Kaz 12,9
A nad to, čo bol Kazateľ múdry, ešte vyučoval i ľud vedomosti a vyzvedal a zpytoval: složil množstvo prísloví.
A nad to, že Kazateľ bol múdry, vyučoval aj ľud poznaniu, uvážil, skúmal a skladal mnoho prísloví.
učil ľud poznaniu; všetko, si dôkladne uvážil a premyslel, a tak skladal svoje mnohé múdre výroky.
Okrem toho, že Kazateľ bol mudrc, vyučoval ľud poznaniu, uvažoval, skúmal a usporadúval mnohé príslovia.
Nejenže byl Kazatel moudrý – svému vědění také učil prostý lid. Vyslechl, zkoumal a také upravil mnohá přísloví.
Zbývá jen dodat , že Kazatel byl moudrý, lid stále poznání vyučoval; přemýšlel a bádal a složil přísloví mnohá.
Kaz 12,10
Kazateľ hľadal, aby našiel vzácne slová a napísané veci pravé, slová pravdy.
Kazateľ sa snažil nájsť lahodné slová a napísať správne, pravdivé výroky.
Kazateľ sa usiloval nájsť lahodné slová, takže je spísané doslovné znenie (jeho) náuky.
Kazateľ sa usiloval nájsť vhodné slová, spoľahlivo napísané slová pravdy.
Kazatel hledal výstižná slova a sepsal poctivé a pravé výroky.
Kazatel se snažil najít výstižná slova; tak bylo zapsáno, co je pravé, slova pravdy.
Kaz 12,11
Slová múdrych sú jako pobádajúce ostne a jako hlboko zabité hreby výroky shromaždení múdrych, vydané od jedného pastiera.
Slová múdrych sú ako ostne a ako vbité klince sú zozbierané výpovede, keď ich dal jeden pastier.
Slová učencov sú ako (zaostrené) ostne a klince, vhlobené do listov knižnej zbierky -, ktoré potom odovzdal jeden pastier.
Ako ostne sú slová múdrych a ako vbité klince sú zbierky prísloví — jeden pastier ich dal.
Slova mudrců jsou jako bodce,sbírky výroků jsou hřeby zatlučené –všechny pocházejí od téhož Pastýře.
Slova moudrých jsou jako bodce, jako vbité hřeby jsou slova sběratelů, pastýřem jediným proslovená.
diḇrê ḥăḵāmîm kaddārəḇōnōwṯ, ūḵəmaśmərōwṯ nəṭū‘îm ba‘ălê ’ăsuppōwṯ; nittənū mêrō‘eh ’eḥāḏ.
Kaz 12,12
A nad to viac, môj synu, daj sa poučiť! Robeniu kníh nieto nijakého konca, a mnoho čítať je zomdlením tela.
Ostatne, syn môj, daj sa vystríhať: Tvorenie mnohých kníh nemá konca a mnoho učenia unavuje telo.
Okrem (uvedeného) treba dodať: Maj sa na pozore, syn môj! Písaniu kníh nieto konca-kraja, ale mnohé premýšľanie, vyčerpáva telo až priveľmi.
Okrem týchto vecí, syn môj, maj sa na pozore! Písaniu kníh nieto konca-kraja a mnohé premýšľanie unavuje telo.
Cokoli je navíc, toho se varuj, synu. Píše se tolik knih, že to nebere konce, a přílišné bádání člověka unaví.
Nadto pak zbývá, synu můj, říci : Přijmi poučení! Spisování mnoha knih nebere konce a mnohé hloubání unaví tělo.
Kaz 12,13
Suma všetkého toho, čo si počul: Boj sa Boha a ostríhaj jeho prikázania, lebo to je povinnosťou každého človeka,
Na záver všetkých rečí počuj: Boha sa boj a Jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosť každého človeka.
Slovo na záver všetkého, čo si počul: Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je (povinnosť) každého človeka.
Slovo na záver všetkého, čo si počul: Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo toto je povinnosť každého človeka!
Zde je souhrn všeho, co jsi slyšel: Měj bázeň před Bohem a plň jeho přikázání – vždyť to je pro člověka vším.
Závěr všeho, co jsi slyšel: Boha se boj a jeho přikázání zachovávej; na tom u člověka všechno závisí .
Kaz 12,14
pretože Bôh privedie každý skutok na súd i každú vec skrytú, už či je dobrá či zlá.
Lebo Boh každé dielo privedie na súd, i každú tajnú vec, či je dobrá alebo zlá.
Boh si zavolá pred svoj súd všetky činy aj všetko, čo je skryté, či už to bolo dobré a či zlé.
Boh predvolá na súd každý čin, všetko, čo je skryté, či je to dobré, alebo zlé.
Bůh bude soudit vše, co se děje, i to skryté, ať už to bylo dobré anebo zlé.
Veškeré dílo Bůh postaví před soud, i vše, co je utajeno, ať dobré či zlé.
kî ’eṯ- kāl- ma‘ăśeh, hā’ĕlōhîm yāḇi ḇəmišpāṭ ‘al kāl- ne‘lām; ’im- ṭōwḇ wə’im- rā‘.
1A pamätaj na svojho Stvoriteľa vo dňoch svojej mladosti, kým neprijdú dni zlého, a nepriblížia sa roky, o ktorých povieš: Nemám v nich záľuby;
2kým sa nezatmie slnko i svetlo i mesiac i hviezdy, a kým sa nenavrátia husté oblaky po daždi,
3toho dňa, keď sa budú triasť strážcovia domu, a nakrivia sa silní mužovia, a prestanú pracovať melúce, pretože ich bude málo, a zatmia sa tie, ktoré vyzerajú z okien,
4a zavrú sa dvere do ulice pri slabom zvuku mlyna a človek povstane na hlas vtáka, a mlčiac budú sa krčiť všetky dcéry veselého spevu;
5aj vysokého miesta sa budú báť a budú vidieť strachy na ceste; kvitnúť bude mandlový strom, a ťažko sa povlečie kobylka, a poruší sa žiadosť, lebo človek ide do domu svojej večnosti, a po ulici budú vôkol chodiť oplakávajúci;
6kým sa neroztrhne strieborný povraz, a nerozrazí sa zlatá čaša, a nerozbije sa vedierce nad prameňom, a nerozláme sa kolo a padne do jamy,
7a tak sa navráti prach do zeme, jako bol, a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal.-
8Márnosť márnosti, riekol Kazateľ, a všetko márnosť.
9A nad to, čo bol Kazateľ múdry, ešte vyučoval i ľud vedomosti a vyzvedal a zpytoval: složil množstvo prísloví.
10Kazateľ hľadal, aby našiel vzácne slová a napísané veci pravé, slová pravdy.
11Slová múdrych sú jako pobádajúce ostne a jako hlboko zabité hreby výroky shromaždení múdrych, vydané od jedného pastiera.
12A nad to viac, môj synu, daj sa poučiť! Robeniu kníh nieto nijakého konca, a mnoho čítať je zomdlením tela.
13Suma všetkého toho, čo si počul: Boj sa Boha a ostríhaj jeho prikázania, lebo to je povinnosťou každého človeka,
14pretože Bôh privedie každý skutok na súd i každú vec skrytú, už či je dobrá či zlá.
1Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, skôr, ako prídu zlé dni a priblížia sa roky, o ktorých povieš: Nemám v nich záľubu.
2Skôr, ako sa zatmie slnko a svetlo, mesiac a hviezdy, a oblaky sa vrátia po daždi;
3vtedy, keď sa strážcovia domu budú triasť , silní mužovia sa zhrbia, ženy, čo melú, prestanú pracovať, lebo ich bude málo, a zatemnia sa tie, čo vyzerajú z okien;
4dvere na ulicu sa zavrú, keď bude tíchnuť zvuk žarnova, zvýši sa jeho hlas na vtáčí hlas a stlmia sa všetky dcéry spevu,
5bude sa báť aj výšin a postrachu na ceste. Mandľovník rozkvitne, kobylka oťažie a odkvitne kaparka , lebo človek odchádza do svojho večného domu a po uliciach obchádzajú trúchliaci.
6Skôr, ako sa pretrhne strieborný povrázok a rozbije sa zlatá čaša, skôr, ako sa roztrepe džbán nad prameňom a poláme sa koleso na studni,
7prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.
8Márnosť nad márnosti, povedal Kazateľ, všetko je márnosť.
9A nad to, že Kazateľ bol múdry, vyučoval aj ľud poznaniu, uvážil, skúmal a skladal mnoho prísloví.
10Kazateľ sa snažil nájsť lahodné slová a napísať správne, pravdivé výroky.
11Slová múdrych sú ako ostne a ako vbité klince sú zozbierané výpovede, keď ich dal jeden pastier.
12Ostatne, syn môj, daj sa vystríhať: Tvorenie mnohých kníh nemá konca a mnoho učenia unavuje telo.
13Na záver všetkých rečí počuj: Boha sa boj a Jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosť každého človeka.
14Lebo Boh každé dielo privedie na súd, i každú tajnú vec, či je dobrá alebo zlá.
1V dňoch svojej mladosti pamätaj na svojho Stvoriteľa, kým ti neprídu dni nešťastia a kým ťa nezastihnú roky, o ktorých povieš: "Neľúbia sa mi!"
2Kým sa ti nezatemní slnko a svetlo, mesiac i hviezdy a nevrátia sa ti mrákavy po daždi.
3V deň, keď sa ti počnú strážcovia domu chvieť a zhrbia sa (kedysi) mocní mužovia, ustanú mlečky (v práci), keďže aj zredli, a zaľahne tma na tie, čo dostávajú videnie oknami.
4Uzavrú sa ti obidvoje dvere od námestia, poklesne ti aj vrzgot žarnova, a keď sa vstáva na (každý) hlások vtáčka, poutichujú všetky zvuky spevavé.
5Vyvýšeného miesta sa obávajú (nohy), veď na ceste vidia (pre seba) postrachy. Mandloňový strom už zakvitol (na bielo). Kobylky spôsobujú ťažobu, dráždidlo (na jedlo) minie sa účinkom, lebo človek je už na ceste do domu svojej večnosti a z okolitých ulíc už tiahnú oplakávači. (Stane sa tak), až sa pretrhne strieborný povrazec
6a rozbije sa zlatá čaša, i rozbije sa džbán pri prameni, a doláme sa koleso na studni.
7A navráti sa prach do zeme, čím bol aj (predtým); a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.
8Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ, všetko je iba márnosť. Doslov Okrem toho, že Kazateľ bol učencom, patrí (o ňom) dodať:
9učil ľud poznaniu; všetko, si dôkladne uvážil a premyslel, a tak skladal svoje mnohé múdre výroky.
10Kazateľ sa usiloval nájsť lahodné slová, takže je spísané doslovné znenie (jeho) náuky.
11Slová učencov sú ako (zaostrené) ostne a klince, vhlobené do listov knižnej zbierky -, ktoré potom odovzdal jeden pastier.
12Okrem (uvedeného) treba dodať: Maj sa na pozore, syn môj! Písaniu kníh nieto konca-kraja, ale mnohé premýšľanie, vyčerpáva telo až priveľmi.
13Slovo na záver všetkého, čo si počul: Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je (povinnosť) každého človeka.
14Boh si zavolá pred svoj súd všetky činy aj všetko, čo je skryté, či už to bolo dobré a či zlé.
1Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, kým neprídu zlé dni a nepriblížia sa roky, keď povieš: Nemám v nich záľubu.
2Skôr než sa zatmie slnko, svetlo, mesiac a hviezdy a oblaky sa vrátia po daždi,
3vtedy sa strážcovia domu budú triasť, skrivia sa silní muži, čo melú, prestanú pracovať, lebo ich bude málo, a zatemnia sa, čo vyzerajú z okien.
4Zavrú sa dvere na ulicu, stlmí sa hlas mlyna a zmení sa na hlas vtáka. Aj piesne budú znieť tlmene.
5Vyvýšeniny budú vzbudzovať strach a cesta bude postrachom. Rozkvitne mandľovník, kobylka stratí silu, kapary sa minú účinku. Človek totiž ide do svojho večného domu a na ceste sa zoskupujú smútiaci.
6Skôr, než sa roztrhne strieborný motúzik a rozbije sa zlatá čaša, roztriešti sa džbán nad prameňom, poláme sa koleso na studni,
7prach sa vráti do zeme, tak ako bol, a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.
8Márnosť márností, povedal Kazateľ, všetko je márnosť.
9Okrem toho, že Kazateľ bol mudrc, vyučoval ľud poznaniu, uvažoval, skúmal a usporadúval mnohé príslovia.
10Kazateľ sa usiloval nájsť vhodné slová, spoľahlivo napísané slová pravdy.
11Ako ostne sú slová múdrych a ako vbité klince sú zbierky prísloví — jeden pastier ich dal.
12Okrem týchto vecí, syn môj, maj sa na pozore! Písaniu kníh nieto konca-kraja a mnohé premýšľanie unavuje telo.
13Slovo na záver všetkého, čo si počul: Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo toto je povinnosť každého človeka!
14Boh predvolá na súd každý čin, všetko, čo je skryté, či je to dobré, alebo zlé.
1Pamatuj na svého Stvořitele,dokud jsi ještě mlád,dříve než přijdou zlé dny a roky,o kterých řekneš: Nemám je rád!
2Dřív než ti slunce zhasnetak jako světlo měsíce a hvězda než se obloha znovutemnými mraky zatáhne.
3Strážcové domu se tehdy rozechvějí,udatní mužové se přikrčí,prořídnou řady těch, jež v mlýnku mlely,ty, jež vyhlížely z oken, se do tmy ponoří.
4Tehdy se zavřou dveře do ulicea mlýnek zvolna umlkne,budeš se probouzet šveholením ptáků,všechny písně však budou zastřené.
5Tehdy se člověk začne bát výšeka každá cesta hrozbu znamená,mandloň rozkvete bílým květem,příliš těžká je i kobylkaa všechna chuť se ztratila.Člověk odchází do věčného domu,ulicí krouží truchlící.
6Pamatuj na svého Stvořitele,dřív než se přetrhne stříbrná šňůraa zlatá mísa než se rozbije,dřív než se roztříští džbán nad pramenema kolo u studny se rozláme,
7než se prach vrátí do země, kde býval,a duch se vrátí k Bohu, jenž ho daroval.
8Marnost nad marnost, řekl Kazatel, všechno je marnost.
9Nejenže byl Kazatel moudrý – svému vědění také učil prostý lid. Vyslechl, zkoumal a také upravil mnohá přísloví.
10Kazatel hledal výstižná slova a sepsal poctivé a pravé výroky.
11Slova mudrců jsou jako bodce,sbírky výroků jsou hřeby zatlučené –všechny pocházejí od téhož Pastýře.
12Cokoli je navíc, toho se varuj, synu. Píše se tolik knih, že to nebere konce, a přílišné bádání člověka unaví.
13Zde je souhrn všeho, co jsi slyšel: Měj bázeň před Bohem a plň jeho přikázání – vždyť to je pro člověka vším.
14Bůh bude soudit vše, co se děje, i to skryté, ať už to bylo dobré anebo zlé.
1Pamatuj na svého Stvořitele ve dnech svého jinošství, než nastanou zlé dny a než se dostaví léta, o kterých řekneš: „Nemám v nich zalíbení,“
2než se zatmí slunce a světlo, měsíc, hvězdy, a vrátí se po dešti mraky.
3V ten den se začnou třást strážcové domu a mužové zdatní se zkřiví a mlečky nechají práce a bude jich málo, a ty, kdo hledí z oken, obestře temnota,
4a zavrou se dveře do ulice a ztiší se hlas mlýnku a vstávat se bude za šveholu ptactva a všechny zpěvy budou znít přidušeně.
5A člověk se bude bát výšek a úrazů na cestě; a rozkvete mandloň a těžce se povleče kobylka a kapara ztratí účinnost. Člověk se vydá do svého věčného domu a ulicí budou obcházet ti, kdo naříkají nad mrtvými .
6Pamatuj na svého Stvořitele , než se přetrhne stříbrný provaz a rozbije se mísa zlatá a džbán se roztříští nad zřídlem a kolo u studny se zláme.
7A prach se vrátí do země, kde byl, a duch se vrátí k Bohu, který jej dal.
8Pomíjivost, samá pomíjivost, řekl Kazatel, všechno pomíjí.
9Zbývá jen dodat , že Kazatel byl moudrý, lid stále poznání vyučoval; přemýšlel a bádal a složil přísloví mnohá.
10Kazatel se snažil najít výstižná slova; tak bylo zapsáno, co je pravé, slova pravdy.
11Slova moudrých jsou jako bodce, jako vbité hřeby jsou slova sběratelů, pastýřem jediným proslovená.
12Nadto pak zbývá, synu můj, říci : Přijmi poučení! Spisování mnoha knih nebere konce a mnohé hloubání unaví tělo.
13Závěr všeho, co jsi slyšel: Boha se boj a jeho přikázání zachovávej; na tom u člověka všechno závisí .
14Veškeré dílo Bůh postaví před soud, i vše, co je utajeno, ať dobré či zlé.
1ūzəḵōr ’eṯ- bōwr’eḵā, bîmê bəḥūrōṯeḵā; ‘aḏ ’ăšer lō- yāḇō’ū yəmê hārā‘āh, wəhiggî‘ū šānîm, ’ăšer tōmar, ’ên- lî ḇāhem ḥêp̄eṣ.
2‘aḏ ’ăšer lō- ṯeḥšaḵ haššemeš wəhā’ōwr, wəhayyārêaḥ wəhakkōwḵāḇîm; wəšāḇū he‘āḇîm ’aḥar haggāšem.
3bayyōwm, šeyāzu‘ū šōmərê habbayiṯ, wəhiṯ‘awwəṯū ’anšê heḥāyil; ūḇāṭəlū haṭṭōḥănōwṯ kî mi‘êṭū, wəḥāšəḵū hārō’ōwṯ bā’ărubbōwṯ.
4wəsuggərū ḏəlāṯayim baššūq, bišp̄al qōwl haṭṭaḥănāh; wəyāqūm ləqōwl haṣṣippōwr, wəyiššaḥū kāl- bənōwṯ haššîr.
5gam miggāḇōah yirā’ū wəḥaṯḥattîm baddereḵ, wəyānêṣ haššāqêḏ wəyistabbêl heḥāḡāḇ, wəṯāp̄êr hā’ăḇîyōwnāh; kî- hōlêḵ hā’āḏām ’el- bêṯ ‘ōwlāmōw, wəsāḇəḇū ḇaššūq hassōp̄əḏîm.
6‘aḏ ’ăšer lō- [yirḥaq ḵ] (yêrāṯêq q) ḥeḇel hakkesep̄, wəṯāruṣ gullaṯ hazzāhāḇ; wəṯiššāḇer kaḏ ‘al- hammabbūa‘, wənārōṣ haggalgal ’el- habbōwr.
7wəyāšōḇ he‘āp̄ār ‘al- hā’āreṣ kəšehāyāh; wəhārūaḥ tāšūḇ, ’el- hā’ĕlōhîm ’ăšer nəṯānāh.
8hăḇêl hăḇālîm ’āmar haqqōwheleṯ hakkōl hāḇel.
9wəyōṯêr šehāyāh qōheleṯ ḥāḵām; ‘ōwḏ, limmaḏ- da‘aṯ ’eṯ- hā‘ām, wə’izzên wəḥiqqêr, tiqqên məšālîm harbêh.
10biqqêš qōheleṯ, limṣō diḇrê- ḥêp̄eṣ; wəḵāṯūḇ yōšer diḇrê ’ĕmeṯ.
11diḇrê ḥăḵāmîm kaddārəḇōnōwṯ, ūḵəmaśmərōwṯ nəṭū‘îm ba‘ălê ’ăsuppōwṯ; nittənū mêrō‘eh ’eḥāḏ.
12wəyōṯêr mêhêmmāh bənî hizzāhêr; ‘ăśōwṯ səp̄ārîm harbêh ’ên qêṣ, wəlahaḡ harbêh yəḡi‘aṯ bāśār.
13sōwp̄ dāḇār hakkōl nišmā‘; ’eṯ- hā’ĕlōhîm yərā wə’eṯ- miṣwōṯāw šəmōwr, kî- zeh kāl- hā’āḏām.
14kî ’eṯ- kāl- ma‘ăśeh, hā’ĕlōhîm yāḇi ḇəmišpāṭ ‘al kāl- ne‘lām; ’im- ṭōwḇ wə’im- rā‘.